PAMMAP

Chatam Sofer (1762-1839)

Civilným menom Moše (Moises) Schreiber.

(7. Tišri 5523 / 24. 9. 1762, Frankturt nad Mohanom – 25. Tišri 5600 / 3. 10. 1839, Bratislava)

Najvýznamnejšia rabínska osobnosť v dejinách Bratislavy (Prešporku) a jeden z najlegendárnejších ortodoxných rabínov v židovskej histórií.

Rodičia: otec Šmuel Sofer a matka Reizl dcéra Elchanana.

Súrodenci:

Manželka: Sarah (od 1785 do 1812), Seril/Sarel (1790 – 1832), sobáš 1813.

Deti: z 1. manželstva: ??? // z 2. manželstva: Abrahám Samuel Benjamin Schreiber (Ktav Sofer, 1815 – 1871); Šimon Sofer, rabín v Mattersdorfe a neskôr v Krakove; Reb Juzpa; Jicchak Lejb

Narodil sa vo Frankfurte nad Mohanom v rodine učiteľa Tóry a pisára (od tohto otcovho povolania sa odvodzuje aj meno – nemecky Schreiber – hebrejsky Sofer – slovensky Pisár). Aj zo strany matky pochádzal z rodiny učiteľa Tóry, kabalistu a rabína Elchanana. Soferov talent sa prejavil už v útlom veku. V literatúre sa uvádza, že do školy začal chodiť ako trojročný. Výučbe nadaného chlapca sa dva roky venoval vlastný otec. Ako šesťročný začal chodiť do školy k známemu učiteľovi v meste Zalmana Chasida. Ako deväťročný navštevoval už školu u rabína Natana Adlera. Sofer sa tak stretol s človekom, ktorý ho nábožensky ale aj ľudsky celoživotne ovplyvnil. Sám Sofer o ňom po rokoch napísal: „Moja ruka sa neodchýlila od jeho ruky a naučil som sa od neho všetko.“ Počas štúdií dokonca býval v dome Natana Adlera. Následne začal študovať u hlavného frankfurského rabína Pinchasa Horowitza, ktorý sa stal jeho druhým významným učiteľom. Ako 13-ročný pokračoval v štúdiách v Mohuči u rabínov Michaela Šejera a Tevela. Keď sa ako 16-ročný vrátil do Frankfurtu, mal už preštudovaný celý Talmud, s čím sa zdôveril svojho učiteľovi Adlerovi. Po trojročných sporoch medzi Adlerom a židovskou komunitou v meste nakoniec odišiel Adler spolu s mladým Soferom do Boskovíc na Morave. V tomto meste pokračoval v štúdiu Talmudu a Tóry s Adlerom, ale začal študovať aj Šulchan Aruch u rabína Šmuela Kellina.

V tejto dobe sa objavilo medzi Židmi v Európe hnutie reformátora M. Mendelsohna, ktorý vydal nemecký komentár k Piatim knihám Mojžišovým. Sofer nebol ochotný prijať tento prístup, pretože štúdium Tóry mohlo byť úspešné a správne podľa neho jedine vtedy, ak obidve tieto tradície splynú do jedného celku. Mendelsohnovmu vysvetleniu podľa Sofera chýbal jeden aspekt – ústna tradícia.

Následne sa cesty Sofera a Adlera oddelili. Adler mu odporučil, aby odišiel do Prostějova a stal sa učiteľom Tóry. Toto zamestnanie bolo podľa neho jeho najdôležitejším celoživotným poslaním. V roku 1785 sa v meste zasnúbil so Sárou, dcérou prostejovského rabína, ktorá sa následne stala jeho prvou manželkou.

Sofer sa potom stal rabínom v Strážnici na Morave. Manželia adoptovali sirotu jedného zo zomrelých manželkiných príbuzných. Sofer adoptoval aj Šmuela Straussa, syna svojej zomrelej sestry. Do svojho domu prijal aj Erzu, sirotu po Natanovi Adlerovi, chazanovi synagógy. Práve v Strážnici si začal Sofer zaznamenávať svoje myšlienky o Tóre. Avšak až v roku 1796 vydal svoje prvé halachické responsum. To bol začiatok tradície, ktoré viedla k vzniku najväčšieho Chatamovho diela – Še´elot Vetešuvot Ha-Chatam Sofer. Toto dielo sa pokladá za jedno z najvýznamnejších halachických diel všetkých čias. Každý židovský vzdelanec v otázkach halachy pozná toto dielo. V Strážnici napísal Sofer aj väčšiu časť svojej poézie, ktoré je v súčasnosti známa pod menom „Širat Moše“ – teda „Mošeho pieseň“. V tejto poézií sa inšpiroval sviatkami roka.

Po štyroch rokoch (1784 – 1798) strávených v Strážnici ponúkli Soferovi miesto v Mattersdorfe (dnešné Rakúsko). Cestou do Burgenlandu sa zastavil vo vtedajšom Prešporku. Tu navštívil tamojšieho rabína Meššulama Igra (známeho aj ako Mešullam Eger Tysmienitz).

Za rabína Židovskej náboženskej obce v Pressburgu bol zvolený 3. Tišri 5567 (15. 09. 1806). Po príchode do mesta na Dunaji sa postupne stal významnou európskou rabínskou autoritou. Nekomunikovali s ním len rabíní, ale aj nežidia (dokonca vládni úradníci), keď si potrebovali ujasniť mnohé aspekty židovského života. Nebola to ľahká doba, či už politicky (napoleónske vojny), ale aj z hľadiska duchovných i politických pohybov v židovskej i nežidovskej spoločnosti. Európou postupovala emancipácia Židov. Pomaly sa rúcali múry geta. Na všetky tieto nové otázky bolo treba dávať odpoveď.

Chatam Sofer vytvoril z Prešporka jedno z najvýznamnejších centieržidovského života vo vtedajšom svete. Jeho obrovský vplyv sa prejavil aj v organizovaní židovskej školy – ješivy, ktorú možno právom považovať za „židovskú univerzitu“. Nebol však nejakým „kabinetným“ učencom. Ako napísal rabín Baruch Myers „Z celého Soferovho pôsobenia jednoznačne vyplýva presvedčenie, že učenie Tóry, tak ako je podané v spisoch, a jeho uplatnenie v reálnom živote predstavuje nedeliteľný celok.“

Roku 1812 mu zomrela manželka Sára. O rok neskôr sa oženil so Seril, vdovou po rabínovi Akiva Eigerovi. Roku 1815 sa im narodil prvý syn Šmuel Sinya Sofer, ktorý po smrti otca prevzal miesto hlavného prešporského rabína. Jeho ďalší syn bol Šimon Sofer, rabín v Mattersdorfe a neskôr v Krakove a Reb Juzpa. Štvrtý syn Jicchak Lejb zomrel ako maloletý.

Roku 1819 otvorilo židovské reformné hnutie prvý oficiálny reformný kostol v Hamburgu. Počas bohoslužieb hral organ a modlitby sa čítali nemecky. Proti tomuto vystúpilo 22 rabínov z Nemecka, Uhorska, Talianska, Moravy, Holandska i Francúzska. Sofer bol oslovený, aby vysvetlil kritizovanie týchto novôt. Vystúpil proti tomu principiálne – používal „argumentatio ad rem“ – neútočil na jednotlivcov, ale bol zástancom princípov, od ktorých sa židovstvo nemalo odkláňať. Sofer o tom napísal: „Jedna skutočnosť zničila mojich nepriateľov, a to tá, že ja som nikdy nebojoval proti jednotlivcovi. A preto ma nikdy nikto nepodviedol. A o takéto víťazstvo naozaj nemám záujem. Dával som si veľký pozor, aby som neprišil do konfliktu s nejakou konkrétnou osobou. V mojom liste som nikoho nemenoval a na nikoho som neútočil. Nie je to vôbec potrebné, pretože pravda sama bojuje proti klamstvu.“

V roku 1820 otvorili židovskí „reformisti“ školu v Prešporku. V prístupe Sofera a predstaviteľov „reformistov“ môžeme vidieť diametrálny rozdiel v prístupe k vyučovaniu svetských predmetov. Reformisti považovali pokrok vo vyučovaní svetských predmetov za nevyhnutný prostriedok asimilácie, na rozdiel od tradičného štúdia Tóry v ješive. Takéto štúdium považovali za nedostatočné pre vzdelaného človeka. Proti takémuto prístupu mal Sofer základné výhrady. Tóra predstavovala pre neho božiu múdrosť. Preto automaticky prevyšovala vo všetkom ľudskú múdrosť. Klasické štúdium Tóry vyžadovalo aj určité pochopenie fyzikálnych, matematických i prírodných vied. Vo vtedajšom svete sa však svetské štúdia chápali ako alternatívny spôsob chápania existencie, ktorým by bolo možné nahradiť náboženstvo. Tradičné židovstvo sa pozeralo na vedu ako na disciplínu, ktorá mohla posilniť vieru, ale nemohla ju nahradiť. Je teda jednoznačné, že sa reformisti a Sofer museli dostať do sporov. Sofer si veľmi jasne uvedomil, že pokúšať sa zmeniť židovskú tradíciu, by znamenalo postupne spôsobiť zánik židovstva. V tomto ohľade mal tento ortodoxný rabín pravdu. Tým, že Židia opustili geto, prestal na nich pôsobiť celé stáročia existujúci „antijudaistický“ tlak. Keď získali možnosť mať rovnaké práva ako majoritná (resp. kresťanská ) spoločnosť, po čase by to mohlo viesť k strate pôvodnej židovskej identity.

Sofér si počas svojho pobytu v Prešporku našiel spolupracovníkov v rabínoch – Danielovi Prossnitzovi a Mordechajovi Toskovi. V boji proti „reformátorom“ mu pomáhal aj predseda židovskej obce Abrahám Hirsch Lemberger.

Vo vzťahu k Soferovému vedeniu prešporskej ješivy treba povedať, že mal niekoľko stoviek študentov – talmudistov. Pod jeho vedením sa táto „židovská univerzita“ stala známa, keďže jeho študenti – talmudisti pochádzali z celej strednej Európy. Neprekvapuje preto, že absolventi Soferovej „Pressburger ješiva“ sa stali hlavnými rabínmi v Jeruzaleme, Budapešti, Berlíne, Viedni, Frankfurte, Londýne, New Yorku a v mnohých ďalších mestách.

Počas svojho života nedovolil Sofer knižne vydať svoje diela. K tomu došlo až postupne po jeho smrti. Jeho dielo je známe pod názvom „Chidušej Torat Moše“ (Nové pohľady na Tóru od Mošeho, spojením prvých písmen názvu vzniklo „Chatam“). Ďalšou významnou prácou je „Torat Moše“ (biblické komentáre k Piatim knihám Mojžišovým).

Na miesto rabína po smrti Sofera roku 1839 nastúpil jeho syn Abrahám Samuel Benjamin Schreiber, ktorý si dal meno Ktav Sofer (1815 – 1871). Počas jeho pôsobenia roku 1859 dostala ješiva právo verejnosti. Počas jeho života došlo k rozdeleniu ortodoxného a neologického smeru v Uhorsku. On sám zastával ďalej pozície ortodoxie. Oficiálne k tomu došlo práve po jeho smrti (1872). Po jeho smrti sa stal rabínom jeho syn Simcha Bunim Schreiber (Ševet Sofer, 1842 – 1906). Jeho nástupcom sa stal štvrtý predstaviteľ dynastie Schreiberovcov – Akiba Schreiber (Daat Sofer), ktorý roku 1939 emigroval do Palestíny, kde roku 1959 zomrel. Akiba Schreiber preniesol pôsobenie prešporskej ješivy do Jeruzalema, do ortodoxnej štvrte Mea Shearim. Za rabinátu Schreiberových potomkov sa rozrástol náboženských život v meste, výrazne sa rozšíril počet náboženských inštitúcií a zariadení.

Eduard Nižňanský (FiF UK, 2017)

Literatúra:

- FRANEK, Jaroslav: Židovská Bratislava v 19. storočí. In: Židia v Bratislave, zost. Peter Salner. Bratislava : Zing Print 1997, s. 42 – 52.

- MYERS, Baruch: Chatam Sofer (1762 – 1839). In: Židia v Bratislave, zost. Peter Salner. Bratislava : Zing Print 1997, s. 21 – 41.

- SALNER, Peter – KVASNICA, Martin: Chatam Sofer Memoriál 1762 – 2002. Bratislava : Zing Print 2002.

- Gan Sofer, zost. Baruch Myers, Bratislava 2003.

- GOLD, Hugo: Židovská náboženská obec v Bratislave v minulosti a súčasnosti. Bratislava : Marenčin PT 2011.

Osobnosti

Autori

Iné lokality

Chatam Sofer (1762-1839)